Ja a svet okolo

   Asi majú pravdu všetci moji známi. Zmenila som sa, nevyžaruje už zo mňa tá energia. Prišla som o svoju iskru. Bránim sa síce tým, že mám toho veľa, ale v 21 by človek nemal byť taký unavený. Pracujem 9 hodín denne, vrátane soboty, učím sa na prímačky na vysokú školu a voľný čas, čo mi ostane venujem priatelovi. Ani naši nie su spokojní, že im nevenujem pozornosť. A mamka najnovšie, že doma s ničím nepomôžem. Najhoršie je, že som celý deň zavretá medzi štyrmi stenami. Som sama a aj to ma frustruje. Keď si predstavím ako som niekedy žila. Bavila som sa každý deň. Mala som stovky kamarátov. Stále som mala chuť niečo robiť. Ja som spoločenský človek. Veď som sa nezabavila už strašne dlho. Ale aj keď idem von medzi ľudí, už sa neviem normálne baviť. Starí známi mi unikajú. Nerozumiem už ich vtipom. Neviem sa odviazať. Ich ľahkomyselnosť ma znervózňuje a ja ani neviem byť taká nezávislá a spontánna. Stratila som sa. Neviem, kde patrím. Moji milovaní exspolužiaci majú svoje štúdium, stará partia sa rozletela po svete a mne neostal nikto. S priatelom je to fajn, ale jemu sa tiež nemôžem so všetkým zveriť. Viem, že musím niečo zmeniť, ale neviem presne čo. Mám pocit, že nie som sama sebou. Veď už nie som ani taká vtipná ako niekedy. Síce nemám byť ani pred kým. Potrebujem sa vyblázniť. Nemám s kým...Ja už neviem..